Býva na druhom poschodí aj tak tam chodím výťahom, nie preto, že by som bola lenivá, ale preto, aby som sa vyhla zvedavým pohľadom. Prídem si ako prvý človek, ktorý má babku s alzhaimerom. “Pozrite sa, to je vnučka, tej pohnutej”, ďakujem pekne za tieto šuškandy.
Idem ďalej, otváram dvere, je na posteli ako vždy, spí. Teda, tvári sa, že spí cestou k oknu si všímam, že ma prižmúrenými očami sleduje. Nevie kto som, preto to divadielko so spaním, nedajboh, by som od nej chcela nejakú činnosť.
“Ahoj babu, ako sa máš?” Snaží sa tváriť, že vie kto som, ale keď sa jej na to opýtam prizná, že nevie. Tak je to hovorím, že som jej vnučka, dcéra jej dcéry.
“Som rada, že si prišla, ja už okrem teba nikoho nemám”, hovorí. Vysvetľujem jej, že má ešte aj dcéru mimo iných.
“Viem, ale tá sem veľmi nechodí”. Toto mamine nepoviem, tak ako mnoho iných vecí o babke, nechcem, aby sa trápila viac ako teraz. Chodím sem len ja, ona sem nevie ísť, občas som nahnevaná, občas rada, že to nevidí. Že nevidí tú osobu, ktorá bola kedysi jej mamou, mojou babkou. Ona už nie je moja babka, je to len schránka po väčšinu času prázdna, tá duša, ktorá so mnou hrala meno, mesto…, tá ktorá lúštila krížovky a úžasne piekla, tá si už lieta inde.
Sedím oproti nej v stoličke, ona sedí na posteli a pozerá na mňa. Pýta sa kopu vecí, ktoré nedávajú zmysel. Potom mlčíme, to robíme najčastejšie. Jednoducho mlčíme. Oproti sebe sedia dve opustené ženy, dve generácie. Ona, ktorá potrebuje spoločnosť, aby nezvlčela, a ja ktorá potrebujem spoločnosť, aby som sa tam raz nezbláznila. Takto to ide zhruba 45min.
Potom sa dvíham, rozlúčim sa idem preč. Na chodbe sa opieram o stenu, napína sa mi celé telo, každý jeden sval, chytajú ma kŕče po bokoch, zvrášti sa mi tvár, roztrasú pery, oči zalejú slzy. Je to akoby mi mala explodovať hlava. Dýcham zhlboka, počítam do 10, snažím sa udržať. Idem po schodoch dole, dávam si na čas. Z domova vychádzam akoby sa tam nič nedialo, hrám to divadlo už dlho a hrám ho dobre.
Babka prvýkrát zomrela, keď bola diagnostikovaná, vtedy sme o ňu skutočne prišli. Teraz prichádzame o spomienky o vieru, nádej čokoľvek. Každou návštevou zomiera znova a znova a takto to pôjde až kým naozaj…..
@EdwaEva
