Nedávno som čítala príspevok o tom, ako dotyčný zaplatil nákup pani, ktorá, očividne, nemala veľa peňazí. V tej chvíli moje srdce zaplesalo a zamilovalo sa do tej chvíle, do toho okamihu, čistej a úprimnej ľudskosti. Alebo učiteľka, ktorá zaplatila pobyt v soľnej jaskyni dieťaťu, ktorého rodičia si to nemohli dovoliť. Títo ľudia sú pre mňa hrdinovia. Skutoční hrdinovia bez masiek a plášťov.
Denne vídame malé hrdinstvá a často im nevenujeme svoju pozornosť, či už niekto pomôže druhému vstať, keď sa šmykol, alebo doplatí chýbajúce drobné na spoj, či nákup, podá nám vec z poličky, na ktorú nedočiahneme, alebo nám na twitteri ponúkne rameno, keď to práve potrebujeme atď. Cudzí ľudia, ktorých viac nestretneme, nám dávajú nepatrný kus seba, niečo, čo by sme si mali poniesť so sebou a poslať to ďalej (áno, ako v tom filme).
Zvykli sme si všetko brať ako samozrejmosť a prestali sme byť vďační za maličkosti, za tie maličkosti, ktoré potichu menia svet. Nie je našou povinnosťou pomáhať, je to naša voľba, voľba, ktorá v tom nestráženom okamihu bežného dňa ukazuje náš charakter, to kým naozaj sme.
Hovorí sa, že nemôžme byť všetci hrdinami, niekto musí stáť bokom a tlieskať hrdinstvu. Tak ja by som sa, pre dnešok, rada postavila bokom a zatlieskala týmto hrdinom.
E.
E.
